Priatelia toto je otázka, ktorá teraz veľmi často rezonuje v médiách, na námestiach, opozícia vyzýva k zotrvaniu v únii aj napriek tomu, že z koalície o exite nikto nahlas nehovorí. Pred vstupom do EÚ sa na Slovensku 16. až 17. mája 2003 konalo referendum. Účasť bola viac ako 50% a bolo platné, ako jediné spomedzi zatiaľ uskutočnených celoštátnych referend na Slovensku. To však bola iná doba a tá sa stále mení. Dôvera v toto zoskupenie bola vysoká. Veľmi rýchlo sme si zvykli na voľný pohyb tovaru a služieb, cestovanie bez cestovného pasu, jednoduchšia možnosť zamestnať sa v rámci EÚ a ďaľšie výhody. Nechcem sa v tomto článku venovať dotáciám a grantom, lebo už naši prarodičia vravievali, že nič nie je zadarmo. A platí to stále. Všetko má svoje dôvody. Voľný obchod znamená aj lacná pracovná sila, lacné pozemky, energie…Aj z tohto dôvodu bola časť výroby “automobilových gigantov” v Európe prenesená k nám. Nebolo to len tak z lásky k našemu národu aby sme dosiahli “západnú úroveň blahobytu”. Ak by tomu totiž tak bolo, už dávno za tých 20 rokov našeho členstva by sme nemuseli cestovať za prácou pre lepšie podmienky ďalej na západ. Členstvo v EÚ nám okrem pozitívnych prínosov však prinieslo a ďalej prináša diktát v ekonomickej oblasti, hospodárstve, poľnohospodárskej výrobe, obrany, migrácie ale i životného prostredia. Zasahuje do všetkých našich predtým slobodných rozhodovaní na úrovni vlastného štátu. Kto by si myslel že kultúru a zdravotníctvo vynímajúc, tak sa mýli. Počas pandémie sme mali možnosť presvedčiť sa, že EÚ svojimi rozhodnutiami ovplyvňuje aj naše zdravie. Túto skutočnosť sme pred vstupom nevedeli. Nechceli sme len výhody, ale rozhodne sme si nechceli nechať diktovať čo budeme jesť, koľko migrantov máme prijať, či budeme alebo nebudeme chovať domáce zvieratá v súkromí, od koho a čo budeme odoberať a koľko, s kým sa priateliť, alebo či použivať pre pohodu sobotného večera na chate krb. Toto je vážení priatelia diktát s ktorým sa nesmieme stotožniť. Nedávny príklad o zákaze voľného chovu domácich zvierat v domácich podmienkach alebo GM potraviny, či náhrada bežných potravín alternatívou na báze červov a pod. tomu už dáva poslednú bodku.
Pritom naša vlastná potravinová sebestačnosť postupne od roku 1990 klesala a nastala situácia, že denne dovážame stovky kamiónov potravín zo zahraničia do potravinových reťazcov, ktorých ani nie sme vlastníkmi. Naši poľnohospodári pre nižšie dotačné programy teda nie sú schopní konkurovať. A tak na poliach vidíme namiesto našich typických plodín repku olejnú, lebo sa to oplatí. Mäso, vajcia, múku, olej, mliečne výrobky, zemiaky… buď dovážame, alebo sa vyrábajú a spracovávajú v prevádzkach, ktorými ani nie sme vlastníkmi. O tomto sme snívali? Ničíme si pôdu (nastavali sme montážne dielne a iné výrobné podniky z dovezených materiálov) zabetónovali hektáre úrodnej pôdy a postavili prekladiská tovaru. Naše predtým preslávené učňovské školstvo a zlepšovateľské hnutie úplne zaniklo. Na kvalifikáciu robotníka pri montážnej linke postačuje jednoduché a krátke zaučenie. Tým potláčame aj náš intelekt a schopnosť premýšľať a niečo vytvoriť samostatne. Devastujeme si životné prostredie vyššou potrebou výroby elekrickej energie, míňame našu drahocennú pitnú vodu na technické účely. Samotný fakt, že sa po našom území denne pohybuje oveľa viac kamiónovej dopravy je toho len dôkazom. Všetci poznáme povesť o Svätoplukových prútoch ale zároveň naši starí rodičia zvykli hovoriť: Spolky, čertove voľky. Smutné je, že v tomto uskupení sme už tak pevne etablovaný, že naše vystúpenie by bolo príliž bolestné a dopad katastrofálny. Mohli sme to vidieť na príklade Veľkej Británie, ktorá bola po exite napriek svojej silnej ekonomike otrasená. Dodnes nie sú uzavreté výstupové otázky refundácie a samotní angličania sa bránia ich akceptácie vo svoj neprospech. Čo teda dodať na záver? Členstvo áno, ale za podmienok, ktoré nebudú zasahovať do suverenity národných štátov. A to vo všetkých oblastiach. Právo veta každého člena. Ak to Európa nepochopí, budúcnosť tohto spoločenstva je na tenkom ľade…