Slovenské národné divadlo nie je sociálna sieť, ktorá znesie všetko

Vyštudoval som estetiku a literatúru, napísal som pár hier (dve sa hrali, za jednu som dostal cenu Divadelného ústavu) a videl som stovky divadelných predstavení, dokonca k divadlu vediem žiakov. A hry boli naozaj všelijaké. Aj politické. Dalo by sa povedať, že som v umení zvyknutý na hocičo a som aj v rámci istých mantinelov vysoko tolerantný k umeniu a kultúre. Doposiaľ bolo pravidlom, že bol zámer autora vkusne prepletený s výkonom hercov. Formou alúzie som pocítil vo viacerých drámach aj odkazy na súčasnosť, na spoločnosť, na politiku. Som presvedčený, že to do hier patrí, ak to je podané umeleckým, nie prvoplánovým spôsobom. Vtedy je účinok silnejší. Keď replika či konanie herca otvorí divákovi myseľ a ten si plne uvedomí, že okolitá súčasnosť je problematická. Taktiež je veľmi potrebné uvedomiť si v tvorivom procese, kde sa aktualizačný text (teda odkazujúci na realitu) vložený do hry hodí a či sa do hry hodí. Z toho dôvodu aj herecká improvizácia musí byť obozretná. Nie je vhodná do každej drámy a do každej časti hry. Poväčšine je súčasťou komediálnych divadelných žánrov.

Približne v rozpoložení predchádzajúcich slov chodím do divadla a očakávam obraznú údernosť inscenácie, aby som si uvedomil históriu, súčasnosť, prípadne budúcnosť. Vykrikovať počas hry subjektívne postoje hercov k jednotlivým politikom si možno viem s prižmúrením oka predstaviť, ale nie v dramatizácii Vilikovského textu. Opakujem, keby sa spravil nejaký metaforicky zaujímavejší odkaz na súčasných politikov, náročnejší na interpretáciu, bolo by to oveľa účinnejšie, umeleckejšie, určite lepšie prijaté a možno by to zodpovedalo námetu hry. Navyše, chýbal nejaký argument, prečo Kostelný vyslovil, že nenávidí ministerku Šimkovičovú. Keďže nešlo o absurdnú hru, je nutné priamo či nepriamo vysvetľovať pohnútky postáv.

Hoci môžeme polemizovať, či do štátnej inštitúcie platenej daňami všetkých voličov, čo spravuje ministerka kultúry (vláda), patrí zosmiešňovanie demokraticky zvolenej političky. Možno ani nie preto, že by bol politik nedotknuteľný, ako skôr preto, že na hodnotenie súčasníkov treba časový i interpretačný odstup. Ako divák takýto priamy až detinský „hejt“ nechcem počuť v Slovenskom národnom divadle (a ani v neštátnom divadle), čím však neodmietam akúkoľvek umelecky podanú kritiku spoločnosti, ktorá organicky zapadá do hry a spája sa s rolou, nie s osobou herca. (Vyváženú politickú a skutočne vtipnú alúziu na politiku som videl nedávno v muzikáli Jánošík na Novej scéne.)

Nie je pravda, že umenie sa vyznačuje absolútnou slobodou. Má pravidlá a má aj svoje hranice, ktoré keď sa porušia, stáva sa umelecké dielo gýčom, bulvárom, hnusom, primitivizmom, perverznosťou, alebo je odmietané. A aj toto sú estetické kritériá na umenie. Isto, môže sa rôznorodo (slobodne) experimentovať v oblasti umenia a kultúry. No nie každý experiment je umeleckým dielom, ani s výhovorkou umeleckej slobody.

Takže aj pre vyššie uvedené sa mi konanie vynikajúceho herca, ktorého sledujem od čias VŠMU, Ľuboša Kostelného, nepáči. Nepáči sa mi ani angažovanie sa niektorých hercov v politických témach, keďže zaujímajú príliš fanatický postoj a sú uzavretí voči inému názoru. Ale sú to občania, majú svoju slobodu a môžu mimo divadla priamo vyjadriť svoj postoj. Tichšie v okolí svojich známych alebo hlučne na protestoch. Nemožno im upierať ich občianske práva len preto, že sú herci. Aj keď sa mi táto ich oblasť života nepáči, obdivujem, ako plasticky a vierohodne stvárňujú literárne postavy. A o to ide – o profesionalitu vo výkone svojej práce. Na javisku či vo filme chcem vidieť ich roly, režisérov či autorov postoj, nie ich osobné občianske postoje, ktorými chcú manipulovať masu divákov, čo sú zvedaví na umeleckú inscenáciu, nie na politické ovplyvňovanie.

Som pedagóg a mám vyhranený občiansky postoj, ktorý si viem obhájiť. Páčilo by sa vám, keby som zneužil svoju pozíciu a manipuloval som žiakmi? To mi je cudzie a odporuje to mojej profesionalite. Ale ak sa s niekým stretnem v súkromí, na ulici, v meste (trebárs aj so žiakom), teda mimo akademickej pôdy, tak môžeme podebatovať aj o politike a mne nebude prekážať, že má iný postoj, ak bude konštruktívne debatovať.

Keby som ako riaditeľ školy mal zamestnanca, čo by deťom do hláv tlačil volebné preferencie, tak si ho určite zavolám „na koberec“ a pýtam sa ho, diskutujem, pokúšam sa ho pochopiť a skúsim dospieť k náprave bez vážnejšej sankcie. Ministerka Šimkovičová sa vyjadrila iba tak, že sa bude pýtať, prečo to spravil a či sa mu to zdá vhodné. Ľudsky a profesionálne je to pochopiteľné. To určite nie je perzekúcia či totalitná komisia. Jednak ministerka nemá vplyv na personalistiku SND, jednak vedieť spätnú väzbu od nespokojného herca nášho najvýznamnejšieho divadla by chcel vedieť každý. Médiá z toho spravili popravu, lebo sa to tak lepšie číta a lepšie sa tak seká polarizovaná spoločnosť. Otázky však neznamenajú popravu.

Verím, že tento úlet bol ojedinelý a naša prvá scéna bude témy spoločnosti podávať ako umenie, nie ako pouličný či internetový hejt, ktorého je už príliš veľa a je často pod úrovňou ľudskosti.