Médiá dlhodobo „zabíjajú“ spoločnosť

Médiá dlhodobo „zabíjajú“ spoločnosť

Tento článok nemá klásť vinu len médiá. Vinní sme všetci, čo nezvládame záťažové situácie, čo denne konáme zle, čo presadzujeme nezmysly. Ale médiá majú moc znásobiť toto zlo. Napriek tomu nechcem vzbudiť nenávisť, ale poukázať na realitu, a to aj na realitu nás ako prijímateľov. Nenávisť a konštruktívny prístup sa často zamieňa, čo tiež spôsobuje konflikty, ktoré popisujem nižšie. 

            Ako dlhoročný slovenčinár pravidelne vyučujem publicistiku, resp. jej podstatu. Veľa som si o nej prečítal, pravidelne si pre seba analyzujem jej články, verejne píšem o jej podobe v súčasných médiách, priznávam, neraz kriticky. Ale so zámerom zmeniť daný stav, priviesť k zamysleniu, nie chrliť nenávisť.

            Už dávno predtým, čo sa stalo s publicistikou, sme so žiakmi rozoberali prácu novinárov. A oni sami ma upozornili na to, že ideálne pravidlá teórie, ktorú som im predkladal, dávno nefungujú. Na druhej strane sú mladí neraz pasívnym konzumentom médií a odvolávajú sa na ne ako na jedinečný a spoľahlivý pracovný zdroj. Mal som aj možnosť niekoľko mesiacov pracovať v internetových novinách, čo považujem za vzácnu skúsenosť a za vyvrcholenie svojich teoretických znalostí, ktoré môžem využívať v diskusii o publicistike.

            Politiku sledujem od strednej školy, teda viac rokov, ako vyučujem. Aj preto sa nemôžem nevyjadriť k udalosti, ktorou dnes žijeme. Je ňou atentát na predsedu vlády Roberta Fica. Musím poukázať na pokrytectvo médií, ktoré bez uznania spoluzodpovednosti, píšu o tomto nešťastí, akoby nemali štipky viny. Podnietilo ma k tomu aj to, že práve médiá po tomto nešťastí volajú po dobre a zmierení. Markíza dokonca spustila kampaň o dobre. Žiadna sebareflexia nahráva inej strane, ktorá sa uchyľuje k vyhrážkam a hrozbám a k nenávisti k mediám, keďže vidí to beztrestné pokrytectvo. Nie je to dobrá cesta vyjadriť nespokojnosť porušovaním zákonov. Ale možno aj zákon by mal nastaviť mediálne prostredie tak, aby redakcie nepublikovali zlo – dá sa to.  

            Keď ste si vypočuli vyjadrenie strelca na uniknutom videu, tak ste skutočne mali pocit, že len opakuje bezargumentačné frázy mainstreamu, parafrázujem: nebezpečné zmeny v RTVS (ktorá dlhodobo nenapĺňa verejnoprávnosť) a odvolanie sudcu Mazáka (čo si robil zo zákona dobrý deň). Práve mienkotvorné médiá zverejňovali podobné tézy rovnakého razenia s mediálne overenými „odborníkmi“ z protivládneho spektra a bez zdôraznenia odbornej argumentácie.

            Isto, aj vo svete sa delia médiá na vládne a opozičné. Asi sa s tým ťažko dá niečo urobiť, hoci to odporuje podstate skutočne nezávislej publicistiky. Ak by to politici chceli zmeniť, čelili by obvineniam z porušovania slobody slova a možno by sa zase stalo niečo vážne, tragické. Pretože sloboda novinárskeho slova sa zmenila na publikačnú anarchiu.

            Na chvíľu zabudnime na politiku. Pozrime sa bližšie na osobnosti z rôznych oblastí (nemyslím celebritky, ktoré žijú z publikovania ich škandálov). Koľko významných ľudí zničili a ničia médiá, len aby boli sledované? Koľkým významne vstupujú do súkromia? O koľkých publikovali klamstvá (moderne povedané: hoaxy)? A keď sa tieto osobnosti chceli brániť, ťahali za kratší koniec v siahodlhých súdnych procesoch. Koľko zla, nenávisti a klebiet vydávali médiá aj v seriózne tváriacich sa článkoch? Len pre čítanosť a sledovanosť, teda pre peniaze. Áno, v tomto im aj my bežní občania pomáhame, lebo nás aféry či klamlivé informácie zaujímajú a dychtíme po tom. Našťastie sledovanosť mainstreamu vďaka alternatíve (tiež nie je bezchybná) klesá. Skúste si predstaviť, že by ste sa stali osobnosťou a pre neštandardný názor alebo pre veľký úspech by vás začali ničiť. Takúto paralelu uvádzam aj žiakom, lebo viem, že mnohí z nich budú úspešní. Neporadíte si s lovom médií na vás. A to isté je v politike. Avšak keby sa bránil politik, čelil by navyše tomu, že je nedemokratický. Ale nie iba kvôli politikom treba zmeniť fungovanie všemocných novinárov. Nikdy neviete, kedy budete vy ich obeťou.

            Zmeny v RTVS sú podľa mňa kozmetické a televíziu nezmenia tak, aby dlhodobo fungovala v súlade so svojím poslaním. Tu treba od podstaty, teda až od štúdia žurnalistických odborov zmeniť celý diskurz publicistiky a médií. No vláda, ktorá sa do toho pustí, bude čeliť moci médií, ktoré ju obvinia zo všetkého možného bez hľadania chyby v sebe samých.

            Novinári často publikujú zvučné vyjadrenia, ktoré podráždia, bez toho, aby odznela argumentácia alebo kontext publikovaných viet. „Seknú“ politika v strede vyjadrenia a nedozvieme sa to najdôležitejšie. Najnovšie sa k publikovaným spoločenským témam pridávajú bulvárne a expresívne titulky, len aby si to prijímateľ všimol a mali sledovanosť – netreba čítať celý text, stačí si všimnúť nadpis. Prijímateľ médií nech nerozmýšľa, pôsobí sa na jeho emócie – hnev, nenávisť, škodoradosť. Emócie priťahujú pozornosť, publicistika nie je dôležitá. 

            Podobne skratkovito, manipulatívne a emočne fungujú aj politické relácie. Nech je téma akokoľvek užitočná, cieľom je postaviť diskutujúcich proti sebe a sledovateľov proti diskutujúcim. Zmysluplná relácia sa tak mení na arénu o nepodstatných veciach, klebetách a moderátorových presvedčeniach. A keď sa náhodou politici nechcú hádať, vyšponuje ich moderátor. Až na konci relácií, na posledných päť minút, diskutujú o dôležitých témach, no moderátor ich zastaví, lebo čas relácie uplynul, teda premrhal sa. Zabili čas bulvárom. A takto to robia ako cez kopirák vo všetkých politických reláciách. Možno chcú iba sledovanosť, čo v kapitalistickom svete znamená mať peniaze na pôsobenie. Ale za takúto cenu? Podstatu sa nedozvieme a moderátor je generálom vojny.

            Neželanú subjektivitu a závislosť novinárov spôsobuje aj politická orientácia média, ktoré vlastní poväčšine nejaký oligarcha, čo určuje jeho profil priamo či nepriamo.  Šéfredaktor vie, komu slúži, a je potrebné nepriateľa vlastníkov ničiť. Tomu sa asi nedá zabrániť (jedine zákonom), preto vyznievam smiešne, keď učím žiakov, že vlastnosťou spravodajstva je objektivita. Publicistika sa však zohavila a máloktoré mediálne produkty napĺňajú podstatu spravodajstva. Redakcie využívajú mnohé, často zákonom nepostihnuteľné spôsoby, ako možno manipulovať dav: publikovaním neúplných odpovedí, vyjadrenia odborníkov zreteľného politického razenia, bulvárne otázky k serióznym témam, vyhľadávanie súhlasiacich respondentov na vyjadrenie, ignorovanie medzinárodných tém, ktoré sú v rozpore s mediálnym svetonázorom, používanie slov údajne, podľa nášho zdroja, podľa viacerých vyjadrení; odmietanie politikov opozičného spektra alebo tých, čo majú odlišné postoje, ukazovanie ilustračných záberov nesúvisiacich s témou, púšťanie extrémistických, citlivých či intímnych informácií, naznačovanie nadávok, odvolávanie sa na pochybné zdroje informácií a mnoho iných manipulačných techník.

            A napokon médiá, aj tie svetové, prispievajú k rôznorodej agresii občanov: Rozmanité, príťažlivo spracované mediálne produkty ukazujúce (až propagujúce) násilie, sex, nenávisť, kriminalitu, vulgaritu, ponižovanie ľudskej dôstojnosti, konflikty, primitívne až psychopatické správanie sa publikujú celý deň v hocijakom čase. A to nespôsobuje iba nenávisť, proti ktorej teraz médiá marketingovo akože bojujú, ale zabíjajú tým aj naše deti, ktoré majú ľahký prístup k takýmto reláciám, neraz aj v čase, keď rodičia nemôžu vykonávať nad dozor, lebo sú v práci. Devastačne to pôsobí na ich vývin, a to nehovorím o reklamách a upútavkách na drogy a uvedené mediálne produkty. Aj keď nechcete pozerať reality šou, dozviete sa prostredníctvom upútavky, že tá a tá sa už vyspala s polovicou protagonistov… Nehovoriac o reklamách na alkohol a gamblerstvo aj počas inscenácií, ktoré môžu sledovať deti.

            Mediálne produkty, aj svojím reprízovaním, devastačne pôsobia na vedomie i podvedomie detí a mladých ľudí, často aj na dospelých. Sú sugestívne utvorené, aby ich sledovatelia považovali za fakt alebo ich prijali za svoj názor, nech je akokoľvek nesprávny. Často sa stretávam s deťmi, ktoré práve tak, ako strelec na premiéra, opakujú tézy médií namiesto argumentácie, pochopenia, poznania. A život nie je téza. Takto si vychovávame prijímateľov, ktorí budú povrchní ako médiá, a to sa nám vráti v ich konaní. Snažím sa so žiakmi komunikovať argumentačne. No silu média nemám, a preto ma berú iba na vedomie. A vrhnú sa na ďalšie vymývanie médiami. (Samozrejme, pripúšťam aj pozitívny film niektorých mediálnych produktov.)

            V médiách dnes počúvame namiesto ospravedlnenia a sebareflexie vyviňovanie sa a poukazovanie na to, že ich úlohou je podávať informácie také, aké sú, že je to ich práca. To samozrejme platí o niektorých informáciách. Väčšinu z nich však vedome skresľujú a obracajú na svoj obraz. Ale mnohoročné (nie iba od obdobia covidu) budovanie nenávisti a polarizácie médiá svojou tvorbou nepripúšťajú.

            Realita v médiách je potrebná, ale médiá budujú hyperrealitu tým, že ju svojvoľne interpretujú. Zvýrazňujú zlo, nenávisť, konflikt, aby mali sledovanosť a porazili konkurenciu. A takýto prístup pomaly zabíja naše deti, spoločnosť a celý svet.